V mnohých podobách a verziách sa stretávame s tvrdeniami o nadužívaní a zneužívaní jazyka.
O dezinformáciách, argumentačných fauloch.
O postfaktuálnej ére, o sprisahaneckých teóriách.
O populizme, o manipulácii a hate speech.
O toxickom, optickom a akustickom smogu. O „zahnívajúcom internete“.
O hrozbe technológií AI, ktorá nás predbehla, a ktorú nedokážeme udržať pod kontrolou.
Akoby nás ľudí JAZYK – náš vlastný vynález, náš nástroj – prestal poslúchať; akoby sa vzoprel a pervertoval v nejakú nepriateľskú zbraň, alebo v samotného nepriateľa.
Lenže, nezakladá všetky tieto problémy práve nedorozumenie – naša strata súvislostí vzťahu medzi jazykom a svetom? Medzi jazykom ako ľudským výtvorom, prostriedkom, nástrojom a faktickou realitou? Nie je to omyl založený na zamieňaní prostriedku so zlým úmyslom, so zámerom, toho, kto ho používa? Veď na možnosť zneužitia reči upozorňoval už Platón vo svojej kritike sofistov. Čo je to vlastne jazyk? Čo je to prirodzený jazyk? Čo je to reč?
verbum = slovo /po latinsky/
VERBUM je performance lecture o slove.
A zároveň o slove nie je.
Je aj nie je o slove práve tak, ako toto je aj nie je fajka.

Alebo tak, ako je na tomto obraze nič, ale nič na ňom nie je. Tak, ako je tento obraz o ničom, ale o ničom určite nie je.

Kazimir Malevich, „Čierny štvorec“.
Každý z nás vníma, cíti, myslí odlišne. Predstavujeme si a rozhodujeme sa inak, individuálne. Na to, aby sme vyjadrili to, čo myslíme a čo cítime, však používame spoločné slová.
K dispozícii máme celú škálu neverbálnych prejavov, ktoré ľudstvo používa omnoho dlhšie, napríklad gestá, zvuky, obrazy. Tak prečo sa chceme vyjadrovať práve a hlavne slovami? Čo sú slová? Pred slovami aj po nich je vždy niečo. Myšlienky, pocity. Tie ale nikdy nie sú jednoduché, prosté. A nie sú vyjadriteľné prostými slovami. Naše pocity a myšlienky nikdy nedokážeme ohraničiť tak presne, ani vyjadriť tak úplne, ako oznamovacie vety zložené zo slov. Slová nie sú myšlienky, veci alebo činy. Sú to modely myšlienok, vecí, činností a dejov. Nositelia, nosiče významov, médiá našich myšlienok a citov. Vždy keď tieto nosiče použijeme, prenášajú súčasne množstvo možných interpretácií, ktoré si väčšinou vôbec neuvedomujeme. Žijeme v presvedčení, že slovám akosi spoločne rozumieme, ale v skutočnosti nikto z nás nevie, čo si ten druhý myslí, čo cíti, čo si pod istými slovami predstavuje.
Z dôvodu jednoduchšej komunikácie sú teda slová a ich určitý význam vecou dohody. Slovníky a encyklopédie, ale aj obyčajný šlabikár, sú v podstate potvrdením tejto dohody.
Performance lecture VERBUM je aj nie je o slove. Je to trenažér, ktorý nám umožní skúmať pomocou slov, zvukov a obrazov vlastnú myseľ – vnímanie, chápanie, vyjadrovanie. Umožní nám pozorovať, ako jednu a tú istú vec, každý z nás vníma rozdielne. Ako sa tomu istému niekedy pokúšame racionálne porozumieť, pomenovať to, a inokedy dávame priestor poznaniu prostredníctvom emócií. Umožní nám zamyslieť sa nad tým, prečo niečo cítime, rozumieme tomu, ale nedokážeme to pomenovať, a naopak, niečo pomenovať vieme, ale nie sme si istí, že tomu rozumieme.
A možno zistíme, že na tom, čo povieme, ma niekedy najväčší zmysel práve to, čo nepovieme.
Osoby a obsadenie
Andrej Kalinka
Ján Morávek
Monika Štolcová
Barbora Türkmen
Inscenačný tím
Michaela Beniač
Sára Hunčárová
Andrej Kalinka
Filip Kriváň
Ján Morávek
Monika Štolcová
Barbora Turkmen
Program
Z verejných zdrojov podporil:
Fond na podporu umenia